Vyučovanie neznamená iba odovzdávanie učiva. Je to komplexné poslanie, ktorého
významná časť prebieha v pozadí, nenápadne: neustála príprava, plánovanie hodín,
opravovanie, administratíva a organizovanie spoločných podujatí. Patrí sem aj komunikácia s
rodičmi a trpezlivosť vyžadujúca individuálna pozornosť. Hoci v povedomí verejnosti stále
pretrváva mylná predstava, že pracovný čas pedagógov pozostáva len z niekoľkých
vyučovacích hodín, ten, kto do tohto sveta naozaj vidí, vie, že ide o nesmierne vyčerpávajúcu
prácu, ktorá si vyžaduje celého človeka. Pozorný pozorovateľ si však všimne aj to, že
vyučovanie je v skutočnosti neustála tvorivá činnosť. Každá vyučovacia hodina je akousi
premiérou. Pedagóg každé ráno vstupuje na pomyselný „javiskový“ priestor, kde musí nájsť
ten správny tón a metódu, aby dokázal odovzdať vedomosti tak, aby im každý porozumel. Je
to skutočné umenie: prelomiť stenu nezáujmu a sprostredkovať žiakom radosť z porozumenia.
Hoci na konci dňa len zriedka zaznie potlesk, motivácia zostáva. Úsmevy detí, ich zvedavé
pohľady a pohľad na ich pokrok dodávajú silu aj do ďalšieho dňa. A každodennú sivú rutinu
pozlátia malé víťazstvá: jedna vydarená písomka, spoločne dosiahnutý výborný priemer,
povzbudzujúca spätná väzba alebo zvedavá otázka. No existuje jeden deň v roku, ktorý síce v
kalendári nie je označený červeným písmom, no v školskom kalendári má predsa len
výnimočné miesto: Deň učiteľov. Vtedy sa slova ujímajú žiaci, aby ukázali, že vidia a
oceňujú všetko, čo pre nich robíme. Tohtoročná oslava však prekonala všetky očakávania.
Keď pedagogický zbor vstúpil do auly školy, namiesto zvyčajného študentského ruchu nás
privítala obrovská ovácia a neutíchajúci potlesk. Bolo povznášajúce, keď zaznela pieseň „Ten
priestor je náš“ a žiaci držali vysoko nad hlavami nápisy s poďakovaním. Mimoriadne
dojímavé bolo vidieť našu bývalú žiačku Rebeku Vargovú, ktorá už ako budúca učiteľka
spievala vo svojej bývalej ,,alma mater“ a symbolicky prepojila minulosť s budúcnosťou. Keď
sa z balkóna pridali ďalšie hlasy do piesne a v najkrajšej aule v okrese začalo „žiacke
publikum“ skandovať „večný“ názov inštitúcie – „ESZ-PÉ-TÉ-ES“ –, bol to pre všetkých
nezabudnuteľný moment. Toto prekvapenie a úprimné uznanie boli najkrajším darom, aký
môže učiteľ dostať.
Ďakujeme žiakom za tento povznášajúci zážitok! Je to spätná väzba, ktorá nás utvrdzuje v
tom, že má zmysel každé ráno znovu „vstúpiť na javisko“.
